Image of pork tapeworm
Creatures » » Animals » » Flatworms » » Cestodes » » Taeniidae »

Pork Tapeworm

Taenia solium Linnaeus 1758

Donuz soliteri ( Azerbaijani )

provided by wikipedia AZ

Donuz soliteri (lat. Taenia solium) — lentşəkilli qurdların parazit növü. Donuz soliteri 1,5 - 2 metr olur. Keçid sahibi kimi donuzlar, itlər, dovşanlar, dəvələr olsalar da sonuncu sahibi ancaq insanlardır. İnsanlarda teniozsisteserkoz yaradır.

Ümumi xarakteristikası

Donuz soliteri istər ümumi quruluşuna və istərsə də inkişafına görə qismən öküz soliterinə oxşayır. Bədənin uzunluğu 2-3 m (bəzən 8 m), başın diametri 1 mm, uzunluğu isə 2-3 mm-dir. Başda 4 simmetrik yerləşmiş sormac və xortumun üzərin-də 2 cərgədə düzülmüş (25-30 ədəd) qarmaqlar vardır. Ön cərgədə yerləşmiş qarmaqların uzunluğu 160-180 mkm, arxa cərgənin qarmaqları isə 110-140 mkm-dir. Parazitin strobilası 900-ə qədər buğumdan ibarətdir. Yetişmiş buğumlar öküz soliterindən fərqli olaraq, kvadrat formasında, balalıq isə 8-12 yan şaxələrə malik olur. Cinsiyyət dəliyi buğumlarının bəzisində sağda və digərində isə solda yerləşərək növbəli xarakter daşıyır. Öküz soliterindəkindən fərqli olaraq buğumlar hərəkət etmir. Donuz soliterində həzm, tənəffüs və qan-damar sistemi yoxdur. İfrazat sistemi protonefri-dial tipli olub, bədənin yan tərəfində hər buğumda uzununa yerləşmiş 2 kanaldan ibarətdir. Cinsiyyət üzvləri öküz soliterinə nisbətən yaxşı inkişaf etmişdir. Yumurtalıq 3 paydan təşkil olunmuşdur. Toxumluq öküz soliterində olduğu kimidir. Yumurta xaricdən qalın qatla örtülərək xarici mühitin qeyri-əlverişli şəraitinə dözümlü olur. Yumurtanın xarici mühitə çıxarılması strobiladan yetişmiş buğumlarının ayrılıb nəcis vasitəsilə xaricə düşməsi ilə baş verir.

İnkişaf dövriyyəsi

Donuz soliterinin əsas sahibi insan, aralıq sahibi isə donuz-dur. İnsanın nazik bağırsağında parazitlik edən cinsi yetkin formanın strobilasının bir neçə yetişmiş buğumu, ya da buğumdan bağırsağa düşmüş yumurtası nəcis vasitəsilə xarici mühitə düşür, hər bir buğumda belə yumurtalarının sayı 170000-ə qədər ola bilər. Yumurta xaricdə müəyyən müddət inkişaf edir, sonra isə aralıq sahib olan donuza yoluxur. Donuzun həzm aparatına düşmüş yumurtadan sürfə (onkosfer) xaric olur. Onkosfer qarmaqları vasitəsilə bağırsağın və ya mədənin selikli qişasından keçərək limfa və qan-damar sisteminə daxil olur. Qan vasitəsilə onkosfer müxtəlif orqanlara, o cümlədən qaraciyərə, əzələyə, ağciyərlərə və beyinə keçir. Burada onkosfer sistoserk adlanan finnaya çevrilir. Sistoserkin əmələ gəlməsi və tam formalaşması 60-70 günə başa çatır. Sıx əzələ lifləri arasında yerləşmiş sürfələr nisbətən kiçilmiş vəziyyətdə 5-8 mm, yumşaq parenximatoz orqanlarda isə 1,5 sm olur. Qovuq maye ilə dolu olur. Məhz bu vəziyyətdə parazitin inkişaf mərhələsi finna adlanır. Qovuğun divarı müəyyən nahi-yədə çökür. Çökmüş yerin iç səthində 4 sormacın rüşeym baş-lanğıcı və onları ara-sında nisbət dərinlikdə qarmağa malik tac yerləşir. Finna bu vəziyyətdə donuzun bədənində bir neçə il öz həyat qabiliyyətini saxlaya bilir. Finnanın sonrakı inkişafı üçün o, əsas sahibin bağırsaq sisteminə daxil olmalıdır. İnsan finnalı çiy və ya yaxşı bişməmiş ət yedikdə bağırsağa düşmüş ətdəki donuz soliterinin finnası həzm fermentinin təsirindən (xüsusilə qələvi mühitin təsirindən) əriyir və qovuqşəkilli finnadan baş hissə çıxıb bağırsağın selikli qişasına yapışır. Başın arxasında 1 -2 boyun buğumu və qovuq olur. Bu qovuq bir müddətdən sonra bədəndən ayrılaraq parçalanır. Boyun buğumlarının hesabına tədricən strobila formalaşaraq cinsi yetkinliyə çatır. Donuz soliterinin inkişafı üçün iki sahibin olması xarakterdir. Donuz soliteri üçün bəzən insan özü aralıq sahib ola bilər. Belə ki, yaxşı təmizlənməmiş qida məmulatları, yeyildikdə parazitin yumurtası insan tərəfindən udularsa, yoluxma aralıq sahibin yoluxması kimidir. Parazitin törətdiyi xəstəlik zamanı həzm sisteminin funksiyası aşağı düşür, qanazlığı, ümumi zəiflik, parazitin olduğu yerin ətrafında iltihab prosesi və intoksikasiya baş verir. Yoluxmanın ən ağır vəziyyəti gözün və mərkəzi sinir sisteminin sistoserklə yoluxması zamanı yaranır.

Donuz ətinin zərərləri barədə bir çoxumuz kifayət qədər bilirik. Sinqapur Sağlamlıq Korporasiyasının professoru Li Sey Fatta rəsmi bəyanatla çıxış edərək bildirib ki, donuz ətinin tərkibində çoxlu zəhər, helmintlər, onların yumurtaları, həmçinin gizli xəstəliklərin daşıyıcıları var. O qeyd edib ki, kiçik bir tikə çiy donuz əti qoyub üstünə "Coca-cola" tökün və bir qədər keçəndən sonra siz ətdən çıxan qurdları öz gözlərinizlə görəcəksiniz.[1]

İstinadlar

  1. http://atlasmed.az/40349812.html


license
cc-by-sa-3.0
copyright
Vikipediya müəllifləri və redaktorları
original
visit source
partner site
wikipedia AZ

Donuz soliteri: Brief Summary ( Azerbaijani )

provided by wikipedia AZ

Donuz soliteri (lat. Taenia solium) — lentşəkilli qurdların parazit növü. Donuz soliteri 1,5 - 2 metr olur. Keçid sahibi kimi donuzlar, itlər, dovşanlar, dəvələr olsalar da sonuncu sahibi ancaq insanlardır. İnsanlarda teniozsisteserkoz yaradır.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Vikipediya müəllifləri və redaktorları
original
visit source
partner site
wikipedia AZ

Tènia de l'home ( Catalan; Valencian )

provided by wikipedia CA

La tènia de l'home[1] (Taenia solium) és un platihelmint paràsit de la classe dels cestodes que pertany a l'ordre dels ciclofíl·lids dins la família dels tènids (de les tènies). Infecta porcs i humans a Àsia, Àfrica, Amèrica del Sud, parts del sud d'Europa i en alguns llocs d'Amèrica del Nord. En el seu estadi larvari, causa la cisticercosi en humans. Com tots els cestodes ciclofíl·lids, T. solium té quatre ventoses en el seu escòlex (cap), també té dos ganxos. Els porcs són hostes intermediaris d'aquest paràsit.

Descripció

T. solium normalment té una llargada de 2 a 3 metres, però pot passar a ser molt grossa, arribant a 50 metres en alguns casos.

T. solium té un cicle biològic molt similar al de Taenia saginata.[2]

Prevenció i control

El millor sistema de control és no menjar porc poc cuit. A més un alt nivell d'higiene personal i prevenir la contaminació fecal dels aliments que mengen els porcs també té un gran paper en la prevenció.

Referències

  1. http://www.enciclopedia.cat/EC-GEC-0213132.xml
  2. Rabiela, MT; Rivas, A; Flisser, A «Morphological types of Taenia solium cysticerci». Parasitology Today, 5, 11, November 1989, pàg. 357–359. DOI: 10.1016/0169-4758(89)90111-7.

Enllaços externs

 src= A Wikimedia Commons hi ha contingut multimèdia relatiu a: Tènia de l'home Modifica l'enllaç a Wikidata
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Autors i editors de Wikipedia
original
visit source
partner site
wikipedia CA

Tènia de l'home: Brief Summary ( Catalan; Valencian )

provided by wikipedia CA

La tènia de l'home (Taenia solium) és un platihelmint paràsit de la classe dels cestodes que pertany a l'ordre dels ciclofíl·lids dins la família dels tènids (de les tènies). Infecta porcs i humans a Àsia, Àfrica, Amèrica del Sud, parts del sud d'Europa i en alguns llocs d'Amèrica del Nord. En el seu estadi larvari, causa la cisticercosi en humans. Com tots els cestodes ciclofíl·lids, T. solium té quatre ventoses en el seu escòlex (cap), també té dos ganxos. Els porcs són hostes intermediaris d'aquest paràsit.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Autors i editors de Wikipedia
original
visit source
partner site
wikipedia CA

Tasemnice dlouhočlenná ( Czech )

provided by wikipedia CZ

Tasemnice dlouhočlenná (Taenia solium, Linné, 1758) je kosmopolitně rozšířený helmint z čeledi Taeniidae, jehož dospělí jedinci parazitují v tenkém střevě člověka. Mezihostitelem je prase domácí nebo prase divoké. Přítomnost dospělých tasemnic ve střevě člověka se označuje jako taenióza. Člověk může zároveň sloužit jako mezihostitel – larvy v orgánech. V tomto případě se jedná o závažné onemocnění zvané cysticerkóza.

Morfologie

Tělo dospělé tasemnice T. solium se skládá ze skolexu (hlavičky) a několika set proglotid (článků). Dospělé tasemnice dosahují délky 2–4 metrů. Skolex je kvadratický, o velikosti 1 mm a je opatřen 4 přísavkami. Na skolexu prominuje rostellum opatřené dvěma řadami háčků (celkem 22–32 háčků). Podobně jako u ostatních tasemnic tvoří každý článek samostatnou reprodukční jednotku vybavenou vaječníky, dělohou a testes. Děloha vybíhá do stran do 7–12 tupě zakončených větví. Vajíčka měří 31–43 µm, jsou kulovitého či oválného tvaru a nejsou morfologicky odlišitelná od T. saginata.[1]

Biologie a vývojový cyklus

 src=
Vývojový cyklus tasemnice dlouhočlenné

Dospělý jedinec je přichycen ke sliznici duodena nebo jejuna pomocí přísavek a rostela s háčky. Na posteriorním konci dozrávají proglotidy, jež se postupně oddělují a odcházejí s faeces nebo samovolně ven z hostitele. Jeden zralý proglotid obsahuje přibližně 80 000–100 000 převážně oplozených vajíček. Oplozená vajíčka obsahují uvnitř již larvální embryo se šesti háčky (larva se označuje jako onkosféra či hexakant). Mezihostitel (prase) se nakazí pozřením vajíček, ze kterých se v tenkém střevě uvolní larva onkosféra. Ty penetrují střevní stěnou a pronikají do krevního oběhu, kterým jsou rozneseny do všech orgánů, především do kosterní a srdeční svaloviny, dále také do očí, jater nebo mozku. Jakmile se onkosféra uchytí, přemění se v cysticerkus neboli boubel (v literatuře se odborně označuje jako cysticercus cellulosae). Cysticerkus je plně vyvinutý za 75 dní. Cysticerkus je bílý či transparentní, oválný, měchýřkovitý útvar o velikosti 5 × 10 mm. Uvnitř měchýřku je invaginovaný protoskolex s 4 přísavkami a 2 řadami háčků.[2] Někteří autoři uvádějí, že cysticerky žijí ve svalovině prasete 3–6 let, poté kalcifikují a nejsou již infekceschopné.[3] Člověk se nakazí konzumací nedostatečně tepelně upraveného vepřového masa či orgánů s cysticerky. Ve střevě člověka se skolex z cysticerku přichytí ke sliznici a za 5–12 týdnů dospívá v dospělou tasemnici. Dospělá tasemnice žije 4–5 let, výjimečně až 25 let.[2]

Historie

První zmínky o tasemnici dlouhočlenné pocházejí z dob starověkého Řecka. Již v této době byly popsány měchýřkovité útvary ve svalovině prasat a vepřové maso bylo označováno jako nečisté. Aristoteles dal ve svých spisech detailní popis těchto měchýřků ve svalovině prasat a dokonce si povšiml, že jejich výskyt souvisí se způsobem ustájení prasat. Fakt, že staří Řekové považovali prasata jako nečistá, inspiroval pravděpodobně i proroka Mohameda k vydání úplného zákazu konzumace vepřového v Koránu.[4]

Cysticerky u lidí, jakož i nálezy vajíček Taenia sp. ve střevech byly zjištěny u mumií v Egyptě datovaných do období 100-200 let před naším letopočtem.[4]

První popis neurocysticerkózy u lidí učinil Rumler v roce 1558, když při pitvě zesnulého pacienta s epilepsií si povšiml měchýřků v mozku. Rovněž Panarolus v roce 1652 pozoroval obdobné měchýřky v mozkové tkáni při pitvě člověka, který trpěl záchvaty. Fakt, že se jedná o parazita, však objevil až Marco Malphigi v roce 1697, jenž si povšiml, že uvnitř měchýřků je obsažen skolex neboli hlavička tasemnice. To, že dlouhá článkovaná tasemnice ve střevech a měchýřkovité boubele ve svalovině prasat či cysty v lidském mozku mají něco společného, nebylo známo až do poloviny 19. století.[4] Nejprve si Johann Goeze v roce 1784 povšiml podobnosti cyst ve svalovině prasat a cyst u zemřelých pacientů. Teprve však německý lékař, Friedrich Küchenmeister, který měl parazitologii jako zálibu, stojí za objevem vývojového cyklu tasemnice. Küchenmeister byl přesvědčen, že skolexy v měchýřku a skolex dlouhé tasemnice jsou si natolik podobné, že se musí jednat o různé formy jednoho a týž parazita. V řadě experimentů dal zkrmit články tasemnice králíkům, přežvýkavcům či hlodavcům a naopak svalové boubele z těchto hostitelů dal zase kočkám, psům či liškám. Potvrdil tak jako první na světě, že tasemnice rodu Taenia sp. mají vždy své specifické mezihostitele a konečné hostitele. Poté pokračoval v experimentech i u lidí. Ve svých kontroverzních pokusech podával vězňům odsouzeným k smrti pokrmy z vepřového masa s boubelemi. Při pitvě pak u popravených vězňů pozoroval malé tasemničky ve střevech.[5][4] Küchenmeister tak prokázal, že člověk se nakazí pozřením boubelí z infikovaného prasete. Spojitost mezi neurocysticerkózou u lidí a tasemnicí dlouhočlennou však byla prokázána až mezi lety 1930 až 1960.[6]

Taenióza a cysticerkóza

Související informace naleznete také ve článku Cysticerkóza.

Jakožto definitivní hostitel se člověk nakazí cysticerky z nedostatečně tepelně upraveného vepřového masa, což vede k uchycení skolexu ve střevě a vývoji dospělé tasemnice.[2] Onemocnění se označuje jako taenióza. Často probíhá bez příznaků nebo se může projevit průjmem, bolestí břicha. Dalšími možnými příznaky je nevolnost, zvracení, střídání průjmu se zácpou či poruchy trávení.[7] Hlavním nebezpečí však spočívá v tom, že člověk s dospělou tasemnicí T. solium je zdrojem vajíček, která vylučuje stolicí. Představuje tak riziko vzniku cysticerkózy pro sebe a pro lidi ve svém okolí.

Závažnější formou onemocnění člověka je cysticerkóza (larvální stádia T. solium v různých orgánech), při které člověk figuruje jako mezihostitel tasemnice, podobně jako je tomu u prasat.[8] Cysticerkóza je charakterizována přítomností cysticerků T. solium v orgánech, především v mozku (neurocysticerkóza), ve svalech, podkoží nebo v očích. Na neurocysticerkózu zemře na světě ročně padesát tisíc lidí. Cysticerky v mozku jsou rovněž hlavní příčinou získané epilepsie v rozvojových zemích.[9]

Epidemiologie

Ve většině západních vyspělých zemích byl parazit prakticky eradikován. Nicméně stále existují velmi sporadické nálezy cysticerkózy prasat v některých evropských státech. Vhodné podmínky pro výskyt tasemnice představují drobnochovy prasat ve východní Evropě.[10]

V ČR se tasemnice dlouhočlenná nevyskytla již řadu let. Jeden z posledních případů T. solium u člověka v ČR byl diagnostikován u Jana Wericha.[11]

Odkazy

Reference

  1. Intestinal Tapeworms. [s.l.]: Academic Press Dostupné online. ISBN 9780128137123. (anglicky) DOI: 10.1016/B978-0-12-813712-3.00013-8.
  2. a b c Webbe G. Human cysticercosis: parasitology, pathology, clinical manifestations and available treatment. Pharmacol Ther.. 1994, roč. 64, čís. 1, s. 175–200. PMID 7846114.
  3. JURÁŠEK, V.; DUBINSKÝ, P. Veterinárna parazitológia. Bratislava: Príroda, 1993. 382 s. ISBN 80-07-00603-6.
  4. a b c d DEL BRUTTO, Oscar H.; GARCÍA, Héctor H. Taenia solium Cysticercosis--The lessons of history. Journal of the Neurological Sciences. 2015-12-15, roč. 359, čís. 1-2, s. 392–395. PMID: 26320098. Dostupné online [cit. 2018-10-28]. ISSN 1878-5883. DOI:10.1016/j.jns.2015.08.011. PMID 26320098.
  5. COX, F. E. G. History of Human Parasitology. Clinical Microbiology Reviews. 2002-10-01, roč. 15, čís. 4, s. 595–612. PMID: 12364371. Dostupné online [cit. 2018-07-31]. ISSN 0893-8512. DOI:10.1128/CMR.15.4.595-612.2002. PMID 12364371. (anglicky)
  6. Taenia solium Cysticercosis — The lessons of history. Journal of the Neurological Sciences. 2015-12-15, roč. 359, čís. 1-2, s. 392–395. Dostupné online [cit. 2018-07-31]. ISSN 0022-510X. DOI:10.1016/j.jns.2015.08.011. (anglicky)
  7. FAUST, E. C. Human Helmithology. Philadelphia: Lea&Febiger, 1949. 744 s.
  8. García H. H., Gonzalez A. E., Evans C. A., Gilman R. H. Taenia solium cysticercosis. Lancet. 2003, roč. 362, čís. 9383, s. 547–556. PMID 12932389.
  9. Hoberg E. P. Taenia tapeworms: their biology, evolution and socioeconomic significance. Microbes Infect.. 2002, roč. 4, čís. 8, s. 859–866. PMID 12270733.
  10. DEVLEESSCHAUWER, Brecht; ALLEPUZ, Alberto; DERMAUW, Veronique. Taenia solium in Europe: Still endemic?. Acta Tropica. January 2017, roč. 165, s. 96–99. PMID: 26276698. Dostupné online [cit. 2017-12-14]. ISSN 1873-6254. DOI:10.1016/j.actatropica.2015.08.006. PMID 26276698.
  11. KUCHTA, R. Tasemnice mezi námi (a v nás). Živa [online]. [cit. 2017-12-14]. Dostupné online.

Literatura

  • FAUST, E. C. Human Helmithology. Philadelphia: Lea&Febiger, 1949. 744 s.
  • VOLF, P.; HORÁK, P, et al. Paraziti a jejich biologie. Praha: Triton, 2007. 318 s. ISBN 978-80-7387-008-9.
  • JURÁŠEK, V.; DUBINSKÝ, P. Veterinárna parazitológia. Bratislava: Príroda, 1993. 382 s. ISBN 80-07-00603-6.

Související články

Externí odkazy

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia autoři a editory
original
visit source
partner site
wikipedia CZ

Tasemnice dlouhočlenná: Brief Summary ( Czech )

provided by wikipedia CZ

Tasemnice dlouhočlenná (Taenia solium, Linné, 1758) je kosmopolitně rozšířený helmint z čeledi Taeniidae, jehož dospělí jedinci parazitují v tenkém střevě člověka. Mezihostitelem je prase domácí nebo prase divoké. Přítomnost dospělých tasemnic ve střevě člověka se označuje jako taenióza. Člověk může zároveň sloužit jako mezihostitel – larvy v orgánech. V tomto případě se jedná o závažné onemocnění zvané cysticerkóza.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia autoři a editory
original
visit source
partner site
wikipedia CZ

Schweinebandwurm ( German )

provided by wikipedia DE
Wissenschaftlicher Name Taenia solium (Linnaeus, 1758)

Der Schweinebandwurm (Taenia solium), auch Schweinefinnenbandwurm genannt, ist ein parasitisch lebender Wurm im Darm vom Menschen. Als Zwischenwirt dienen Schweine. Experimentell lassen sich auch andere Säugetiere infizieren. Auch der Mensch kann als Fehlzwischenwirt dienen.

Verbreitung

Der Schweinebandwurm wurde wie der Rinderbandwurm weltweit mit dem Menschen als seinem Hauptwirt verbreitet. Der Mensch infiziert sich, indem er Fleisch isst, welches mit den Larven (Finnen) des Bandwurmes verseucht ist.

Merkmale

Der Körper des Schweinebandwurmes trägt alle typischen Merkmale der Bandwürmer, er erreicht eine Länge von 3 bis zu 7 m und eine Breite von bis zu 7 mm.

Lebenszyklus

 src=
ausgewachsener Taenia solium

Der Lebenszyklus des Schweinebandwurmes umfasst wie bei allen Bandwürmern ein Finnenstadium (Cysticercus cellulosus), das in diesem Fall im Schwein zu finden ist. Eine Finne ist dabei das eingestülpte Vorderende des künftigen Bandwurms in einer Blase. Der Hauptwirt (Fleisch- oder Allesfresser, z. B. Mensch) nimmt in Form von infiziertem Fleisch die Finnen auf. Im Darm wird die Außenhaut der Finne (Blase) verdaut, der Bandwurm hakt sich mit Saugnäpfen und Haken in der Dünndarmschleimhaut fest und wächst heran, indem er fortlaufend neue Glieder, Proglottiden, bildet. Diese werden nacheinander geschlechtsreif und befruchten sich gegenseitig. Die jeweils letzten Proglottiden, die reife Eier enthalten, lösen sich ab und werden mit dem Kot ausgeschieden. Der Hauptwirt scheidet pro Tag bis zu neun Proglottiden aus. Die Eier werden vom Zwischenwirt (Pflanzen- oder Allesfresser, z. B. Schwein) in großen Mengen aufgenommen, aus den Eiern werden im Darm Hakenlarven (Oncosphaera) freigesetzt. Diese verlassen den Darm und siedeln sich vor allem in der Muskulatur (Zwerchfell, Zunge, Herz) an, wo sie sich in Finnen umwandeln (Zystizerkose). Die Finnen verbleiben im Zwischenwirt und können so auf den Endwirt übertragen werden (auf den Menschen z. B. durch ungenügendes Kochen des Fleisches). Anders als beim Rinderbandwurm kann der Mensch auch als Zwischenwirt dienen, wenn Eier aufgenommen werden (z. B. durch mangelnde Hygiene bei der Nahrungszubereitung).

Schadwirkung

Die Infektion mit dem adulten Bandwurm verläuft meist symptomlos. Falls der Mensch aber als Fehlzwischenwirt dient, siedeln sich die Finnen vor allem an den Faszien von Skelettmuskeln, am Zwerchfell, Kehlkopf, Herz, Lymphdrüsen oder im Gehirn an. Dort rufen sie Kopfschmerzen, erhöhten Hirndruck, neurologische Ausfälle und Hirnhautentzündungen hervor.

Therapie

Zur Therapie kommen unter anderem Mebendazol und Praziquantel oder Niclosamid[1] zum Einsatz.[2]

Vorbeugung

In Europa sind Schweinebandwürmer vor allem durch die Fleischbeschau eliminiert worden, da die Finnen recht auffällig sind und gehäuft auftreten. Problematische Gebiete sind vor allem Mexiko, wo das Finnenstadium häufig im Menschen angetroffen wird (bis zu 3,6 % der Bevölkerung sind in Mexiko-Stadt betroffen). Um einer Infektion vorzubeugen, sollte man Fleisch immer kochen oder braten, und nach Möglichkeit nur kontrolliertes Fleisch verzehren. Auch Tieffrieren (−20 °C über 24 Stunden) tötet die Finnen ab [3].

Weblinks

 src= Commons: Schweinebandwurm – Sammlung von Bildern, Videos und Audiodateien

Einzelnachweise

  1. Marianne Abele-Horn: Antimikrobielle Therapie. Entscheidungshilfen zur Behandlung und Prophylaxe von Infektionskrankheiten. Unter Mitarbeit von Werner Heinz, Hartwig Klinker, Johann Schurz und August Stich, 2., überarbeitete und erweiterte Auflage. Peter Wiehl, Marburg 2009, ISBN 978-3-927219-14-4, S. 290.
  2. Gerd Herold, und Mitarbeiter: Innere Medizin 2007.
  3. Hof, Dörries: Medizinische Mikrobiologie. Georg Thieme Verlag, 2005, ISBN 3131253134, S. 573–575.
 title=
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia Autoren und Herausgeber
original
visit source
partner site
wikipedia DE

Schweinebandwurm: Brief Summary ( German )

provided by wikipedia DE

Der Schweinebandwurm (Taenia solium), auch Schweinefinnenbandwurm genannt, ist ein parasitisch lebender Wurm im Darm vom Menschen. Als Zwischenwirt dienen Schweine. Experimentell lassen sich auch andere Säugetiere infizieren. Auch der Mensch kann als Fehlzwischenwirt dienen.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia Autoren und Herausgeber
original
visit source
partner site
wikipedia DE

Nookpaeluss ( Estonian )

provided by wikipedia ET

Nookpaeluss (Taenia solium) on paeluslaste sugukonda kuuluv parasiitne lameuss.

Nookpaeluss põhjustab inimesel haigust, mida nimetatakse nookpaelusstõveks ehk teniaasiks.

Bibliograafia

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Vikipeedia autorid ja toimetajad
original
visit source
partner site
wikipedia ET

Nookpaeluss: Brief Summary ( Estonian )

provided by wikipedia ET

Nookpaeluss (Taenia solium) on paeluslaste sugukonda kuuluv parasiitne lameuss.

Nookpaeluss põhjustab inimesel haigust, mida nimetatakse nookpaelusstõveks ehk teniaasiks.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Vikipeedia autorid ja toimetajad
original
visit source
partner site
wikipedia ET

Txerri-tenia ( Basque )

provided by wikipedia EU

Txerri-tenia edo zizare-nagusia (Taenia solium) Cestoda klaseko bizkarroi platelmintoa da.

2, 3 eta 8 m luze ere egin daitekeena eta kolorez zurixka da. Bi kako ilara eta lau bentosa ditu buruan. Tenia zizareak 900 segmentutaraino izan ditzake gorputzean. Ez du digestio aparaturik; zerrien hesteetan hazten da eta bere azaletik bideratzen du horietan hartzen duen hazkurria. Arrautzez ugaltzen da; horietatik sortzen diren larbak zerriaren giharretan kokatzen dira zorro itxurako puslak eratuz. Larba horiek dituen haragiak eragiten dio gizakiari teniasi gaitza.

Erreferentziak


Biologia Artikulu hau biologiari buruzko zirriborroa da. Wikipedia lagun dezakezu edukia osatuz.
(RLQ=window.RLQ||[]).push(function(){mw.log.warn("Gadget "ErrefAurrebista" was not loaded. Please migrate it to use ResourceLoader. See u003Chttps://eu.wikipedia.org/wiki/Berezi:Gadgetaku003E.");});
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipediako egileak eta editoreak
original
visit source
partner site
wikipedia EU

Txerri-tenia: Brief Summary ( Basque )

provided by wikipedia EU

Txerri-tenia edo zizare-nagusia (Taenia solium) Cestoda klaseko bizkarroi platelmintoa da.

2, 3 eta 8 m luze ere egin daitekeena eta kolorez zurixka da. Bi kako ilara eta lau bentosa ditu buruan. Tenia zizareak 900 segmentutaraino izan ditzake gorputzean. Ez du digestio aparaturik; zerrien hesteetan hazten da eta bere azaletik bideratzen du horietan hartzen duen hazkurria. Arrautzez ugaltzen da; horietatik sortzen diren larbak zerriaren giharretan kokatzen dira zorro itxurako puslak eratuz. Larba horiek dituen haragiak eragiten dio gizakiari teniasi gaitza.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipediako egileak eta editoreak
original
visit source
partner site
wikipedia EU

Cacing pita babi ( Indonesian )

provided by wikipedia ID
Artikel ini berisi uraian tentang cacing pita. Untuk infeksi, baca artikel sistiserkosis.

Taenia solium adalah spesies cacing pita (genus Taenia) yang menginfeksi babi. Cacing ini adalah parasit zoonotik usus ditemukan di seluruh dunia, dan yang paling umum di negara-negara di mana babi dimakan. Cacing dewasa ditemukan pada manusia dan memiliki tubuh datar, seperti-pita, yang berwarna putih dan panjangnya 2 sampai 3 m. Kepalanya, skoleks, berisi pengisap dan rostelum sebagai organ lampiran. Tubuh utama, strobila, terdiri dari rantai segmen yang dikenal sebagai proglotid. Setiap proglotid merupakan unit reproduksi lengkap; maka, cacing pita adalah hermafrodit. Ini melengkapi siklus hidupnya pada manusia sebagai inang utama dan babi sebagai inang perantara. Hal ini ditularkan ke babi melalui feses manusia atau pakan ternak yang terkontaminasi, dan untuk manusia melalui daging babi mentah atau setengah matang. Babi menelan telur berembrio, morula, yang berkembang menjadi larva, yang oncospheres, dan akhirnya menjadi larva infektif, sistiserki. Sebuah sistiserkus tumbuh menjadi cacing dewasa di usus kecil manusia. Infeksi umumnya tidak berbahaya dan tanpa gejala. Namun, infeksi tidak disengaja pada manusia oleh tahap larva menyebabkan sistiserkosis. Bentuk yang paling parah adalah neurosistiserkosis, yang mempengaruhi otak dan merupakan penyebab utama epilepsi.

Definisi

Infeksi Cacing Pita Babi ialah infeksi usus yang disebabkan oleh cacing pita dewasa Taenia solium. Sistiserkosis merupakan infeksi yang disebabkan oleh larva dari Taenia solium. Infeksi ini biasa ditemukan di Asia, Uni Soviet, Eropa Timur dan Amerika Latin. Di Amerika Serikat jarang terjadi, kecuali di antara kaum pendatang dan para pelancong dari daerah beresiko tinggi.

Penyebab

Cacing pita dewasa Taenia solium

Cacing pita dewasa panjangnya bisa mencapai 240–300 cm. Terdiri dari bagian kepala yang memiliki kait-kait kecil dan badannya mengandung 1000 proglotid (bagian yang mengandung telur). Siklus hidupnya mirip cacing pita sapi, tapi babi hanya merupakan tuan rumah perantara saja.

Manusia juga bisa berperan sebagai tuan rumah perantara, di mana telur cacing mencapai lambung bila tertelan atau bila proglotid berbalik dari usus ke lambung. Embrio lalu dilepaskan di dalam lambung dan menembus dinding usus, lalu akan sampai ke otot, organ dalam, otak dan jaringan dibawah kulit, di mana mereka membentuk kista. Kista yang hidup hanya menyebabkan reaksi ringan, sedangkan kista yang mati menimbulkan reaksi yang hebat.

Gejala

Infeksi oleh cacing dewasa biasanya tidak menyebabkan gejala. Infeksi yang berat oleh kista bisa menyebabkan nyeri otot, lemah dan demam. Bila infeksi sampai ke otak dan selaputnya, bisa menimbulkan peradangan, dan bisa terjadi kejang.

Diagnosis

Pada infeksi cacing dewasa, telur bisa ditemukan disekeliling dubur atau di dalam tinja. Proglotid atau kepala cacing harus ditemukan di dalam tinja dan diperiksa dengan mikroskop untuk membedakannya dari cacing pita lainnya. Kista hidup di dalam jaringan (misalnya di otak) dan bisa dilihat dengan CT atau MRI. Kadang-kadang kista bisa ditemukan pada pemeriksaan laboratorium dari jaringan yang diambil dari bintil di kulit. Juga bisa dilakukan pemeriksaan antibodi terhadap parasit.

Pengobatan

Diberikan niklosamid atau prazikuantel per-oral (melalui mulut).

Pencegahan

Mencucinya sebelum dimasak, rebus dahulu hingga 100 derajat celcius lebih, lalu diolah dan dimasak hingga benar-benar matang. Tetapi menurut hasil reset laboratorium Kota Batam, lebih dianjurkan jika kita mengurangi memakan daging babi, karena terdapat Taenia solium di mana panjang cacing ini kurang lebih hingga 200 cm yang akan berarang juga di perut yang mengonsumsinya.

Pranala luar

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Penulis dan editor Wikipedia
original
visit source
partner site
wikipedia ID

Cacing pita babi: Brief Summary ( Indonesian )

provided by wikipedia ID
Artikel ini berisi uraian tentang cacing pita. Untuk infeksi, baca artikel sistiserkosis.

Taenia solium adalah spesies cacing pita (genus Taenia) yang menginfeksi babi. Cacing ini adalah parasit zoonotik usus ditemukan di seluruh dunia, dan yang paling umum di negara-negara di mana babi dimakan. Cacing dewasa ditemukan pada manusia dan memiliki tubuh datar, seperti-pita, yang berwarna putih dan panjangnya 2 sampai 3 m. Kepalanya, skoleks, berisi pengisap dan rostelum sebagai organ lampiran. Tubuh utama, strobila, terdiri dari rantai segmen yang dikenal sebagai proglotid. Setiap proglotid merupakan unit reproduksi lengkap; maka, cacing pita adalah hermafrodit. Ini melengkapi siklus hidupnya pada manusia sebagai inang utama dan babi sebagai inang perantara. Hal ini ditularkan ke babi melalui feses manusia atau pakan ternak yang terkontaminasi, dan untuk manusia melalui daging babi mentah atau setengah matang. Babi menelan telur berembrio, morula, yang berkembang menjadi larva, yang oncospheres, dan akhirnya menjadi larva infektif, sistiserki. Sebuah sistiserkus tumbuh menjadi cacing dewasa di usus kecil manusia. Infeksi umumnya tidak berbahaya dan tanpa gejala. Namun, infeksi tidak disengaja pada manusia oleh tahap larva menyebabkan sistiserkosis. Bentuk yang paling parah adalah neurosistiserkosis, yang mempengaruhi otak dan merupakan penyebab utama epilepsi.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Penulis dan editor Wikipedia
original
visit source
partner site
wikipedia ID

Kiaulinis kaspinuotis ( Lithuanian )

provided by wikipedia LT
Binomas Taenia solium

Kiaulinis kaspinuotis (lot. Taenia solium) – kaspinuočių klasės parazitinė plokščioji kirmėlė. Liga, kurią sukelia kiaulinis kaspinuotis, vadinama tenioze.

Žmogus užsikrečia kaspinuočio lervomis valgydamas žalią ar nepakankamai termiškai apdorotą kiaulieną, kurioje yra parazito lervų. Parazituoja žmogaus plonojoje žarnoje, o lervinė stadija retais atvejais gali apsistoti žmogaus akyse, smegenyse. Tarpiniai šeimininkai: kiaulės, šernai, katės, šunys. Kūno ilgis 2-3 metrai. Nareliai trumpi ir platūs. Galvutės sandara: turi 4 raumeninius siurbtukus ir straubliuką su chitininių dantukų vaininku. Galvutė pereina į trumpą nesegmentuotą kaklelį. Nesubrendusio narelio sandara: Narelis padengtas odos ir raumenų maišu, kurio viršutinis sluoksnis vadinamas tegumentu. Kaspinuotis neturi virškinimo ir kvėpavimo sistemos. Kenkia šeimininkui pasisavindamas dalį maisto medžiagų ir išskirdamas toksiškus medžiagų apykaitos produktus. Šalinimo sistema: protonefridinio tipo. Nervų sistema būdinga kaspinuočiams. Po visą narelį išsišakoja hermafroditinė lytinė sistema. Kūno ertmių nėra, visus tarpus užpildo parenchima. Moteriška lytinė sistema: kiaušidė su 3 skiltimis, o toliau tokia pat, kaip būdinga kaspinuočiams. Vyriška lytinė sistema būdinga kaspinuočiams. Subrendusio narelio sandara: užpildytas išsišakojusios gimdos, kiti lytiniai organai sunykę. Vystymosi ciklas: subrendęs narelis su kiaušinėliais pasišalina iš žmogaus organizmo. Juos prarija kiaulės arba kiti tarpiniai šeimininkai, kurių žarnyne išeina lervos – onkosferos. Jos patenka į kraujotakos sistemą ir yra išnešiojamos po visą organizmą. Raumenyse iš onkosferų išsivysto viriai (cisticerkai).

Jei žmogus užsikrečia kiaulinio kaspinuočio kiaušiniais (iš aplinkos arba kai žarnyne yra kaspinuotis ir vemiant jo kiaušinių patenka į skrandį), jis kaspinuočiui tampa tarpiniu šeimininku. Šiuo atveju su kraujo tėkme parazito užuomazgų patenka į įvairius organizmo audinius. Žmogaus raumenyse, odoje, smegenyse įsikūrusios kaspinuočio lervos – cisticerkai – sukelia pavojingą ligą – cisticerkozę.

Vikiteka

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Vikipedijos autoriai ir redaktoriai
original
visit source
partner site
wikipedia LT

Kiaulinis kaspinuotis: Brief Summary ( Lithuanian )

provided by wikipedia LT

Kiaulinis kaspinuotis (lot. Taenia solium) – kaspinuočių klasės parazitinė plokščioji kirmėlė. Liga, kurią sukelia kiaulinis kaspinuotis, vadinama tenioze.

Žmogus užsikrečia kaspinuočio lervomis valgydamas žalią ar nepakankamai termiškai apdorotą kiaulieną, kurioje yra parazito lervų. Parazituoja žmogaus plonojoje žarnoje, o lervinė stadija retais atvejais gali apsistoti žmogaus akyse, smegenyse. Tarpiniai šeimininkai: kiaulės, šernai, katės, šunys. Kūno ilgis 2-3 metrai. Nareliai trumpi ir platūs. Galvutės sandara: turi 4 raumeninius siurbtukus ir straubliuką su chitininių dantukų vaininku. Galvutė pereina į trumpą nesegmentuotą kaklelį. Nesubrendusio narelio sandara: Narelis padengtas odos ir raumenų maišu, kurio viršutinis sluoksnis vadinamas tegumentu. Kaspinuotis neturi virškinimo ir kvėpavimo sistemos. Kenkia šeimininkui pasisavindamas dalį maisto medžiagų ir išskirdamas toksiškus medžiagų apykaitos produktus. Šalinimo sistema: protonefridinio tipo. Nervų sistema būdinga kaspinuočiams. Po visą narelį išsišakoja hermafroditinė lytinė sistema. Kūno ertmių nėra, visus tarpus užpildo parenchima. Moteriška lytinė sistema: kiaušidė su 3 skiltimis, o toliau tokia pat, kaip būdinga kaspinuočiams. Vyriška lytinė sistema būdinga kaspinuočiams. Subrendusio narelio sandara: užpildytas išsišakojusios gimdos, kiti lytiniai organai sunykę. Vystymosi ciklas: subrendęs narelis su kiaušinėliais pasišalina iš žmogaus organizmo. Juos prarija kiaulės arba kiti tarpiniai šeimininkai, kurių žarnyne išeina lervos – onkosferos. Jos patenka į kraujotakos sistemą ir yra išnešiojamos po visą organizmą. Raumenyse iš onkosferų išsivysto viriai (cisticerkai).

Jei žmogus užsikrečia kiaulinio kaspinuočio kiaušiniais (iš aplinkos arba kai žarnyne yra kaspinuotis ir vemiant jo kiaušinių patenka į skrandį), jis kaspinuočiui tampa tarpiniu šeimininku. Šiuo atveju su kraujo tėkme parazito užuomazgų patenka į įvairius organizmo audinius. Žmogaus raumenyse, odoje, smegenyse įsikūrusios kaspinuočio lervos – cisticerkai – sukelia pavojingą ligą – cisticerkozę.

Vikiteka

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Vikipedijos autoriai ir redaktoriai
original
visit source
partner site
wikipedia LT

Varkenslintworm ( Dutch; Flemish )

provided by wikipedia NL

De varkenslintworm Taenia solium is een lintworm die als gastheren de mens en varkens heeft. De mens kan zowel lintwormdrager als cysticercusdrager zijn. Varkenslintwormen komen wereldwijd voor, maar zijn door verbeterde hygiëne zeldzaam geworden in de meer ontwikkelde landen. Onder moslims en joden komt varkenslintworm vrijwel niet voor omdat die geen varkensvlees eten.

Beschrijving van de lintworm

De lintworm bestaat uit een kop of scolex die zich in het slijmvlies van het maag-darmkanaal heeft verankerd en kan circa vijf meter lang worden. Voedsel wordt door de worm via de huid uit het maag-darmkanaal opgenomen. De rest van de worm bestaat uit ca. 1000 geledingen of proglottiden die langzaam groter worden naarmate men verder van de kop afkomt en die grotendeels gevuld zijn met eierstokken die enorme aantallen (80.000 a 100.000 per proglottide) eieren produceren. De laatste geledingen laten, gevuld met rijpe eieren, los en verlaten met de ontlasting het lichaam. De proglottiden zijn vaak actief beweeglijk en kruipen soms uit de anus. In de natuur komen ze hierbij onder andere op planten terecht.De proglottide desintegreert en de lintwormeieren komen vrij. Ze blijven lang infectieus, wellicht jaren.

Levenscyclus

De lintwormeieren worden door de mond opgenomen door varkens en andere dieren en komen in de maag uit, waarbij een oncospheer vrijkomt die door de darmwand heen migreert en in spierweefsel of in andere organen van het varken (of van de mens) een cyste-achtige structuur, de cysticercus vormt. Dit is een blaas gevuld met vocht waarin zich een onrijpe lintwormkop bevindt. Deze kan eveneens jaren in het dier overleven. Wordt het varken geslacht en opgegeten zonder het vlees voldoende te verhitten, dan krijgt de mens de levende lintwormkop binnen die zich in de darm in de loop van circa 2 maanden weer ontwikkelt tot de bekende lintwormvorm, waarna de cyclus opnieuw begint.

Symptomen

Een mens met een lintworm merkt daar meestal weinig van, op vage buikklachten na. Het is zeker niet zo dat zo iemand altijd sterk vermagert. Wel kunnen meestal de lintwormsegmenten in de ontlasting worden gevonden als de worm eenmaal voorplantingsrijp is. Behandeling is tamelijk eenvoudig met een korte kuur van een lintwormdodend middel zoals praziquantel.

Cysticercose, het dragen van cysten

Is de mens ook de tweede tussengastheer, dan kan er in allerlei organen cysticercose ontstaan. Deze lintwormcysten veroorzaken vooral klachten door de ruimte die ze innemen. De hersenen zijn hiervoor het gevoeligst, met als symptomen uitvalverschijnselen of epilepsie, maar ook in de longen en in de lever kunnen lintwormcysten ontstaan. Bij het barsten van zo'n lintwormcyste kan een hevige allergische reactie optreden door het plots in het lichaam vrijkomen van veel lichaamsvreemd lintwormmateriaal; operaties aan dergelijke cysten moeten om die reden behoedzaam worden verricht.

Preventie

Veekeuring van geslacht vlees detecteert de cysten, riolering zorgt dat ontlasting van lintwormdragers niet meer op plaatsen terechtkomt waar vee de eieren kan opeten. Hierdoor zijn varkenslintwormen in westerse landen zeldzaam geworden. Bij Taenia solium bestaat een zekere kans op zelfbesmetting bij onvoldoende ontlastingshygiëne; reden waarom T. solium meer wordt gevreesd dan T. saginata.

Zie ook

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia-auteurs en -editors
original
visit source
partner site
wikipedia NL

Varkenslintworm: Brief Summary ( Dutch; Flemish )

provided by wikipedia NL

De varkenslintworm Taenia solium is een lintworm die als gastheren de mens en varkens heeft. De mens kan zowel lintwormdrager als cysticercusdrager zijn. Varkenslintwormen komen wereldwijd voor, maar zijn door verbeterde hygiëne zeldzaam geworden in de meer ontwikkelde landen. Onder moslims en joden komt varkenslintworm vrijwel niet voor omdat die geen varkensvlees eten.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia-auteurs en -editors
original
visit source
partner site
wikipedia NL

Tasiemiec uzbrojony ( Polish )

provided by wikipedia POL
REF orange.svg
Ten artykuł od 2009-06 zawiera treści, przy których brakuje odnośników do źródeł.
Należy dodać przypisy do treści niemających odnośników do wiarygodnych źródeł.
(Dodanie listy źródeł bibliograficznych lub linków zewnętrznych nie jest wystarczające).
Dokładniejsze informacje o tym, co należy poprawić, być może znajdują się w dyskusji tego artykułu.
Po wyeliminowaniu niedoskonałości należy usunąć szablon {{Dopracować}} z tego artykułu.
Commons Multimedia w Wikimedia Commons
 src=
Człon tasiemca uzbrojonego

Tasiemiec uzbrojony, soliter (Taenia solium) – jeden z gatunków tasiemców (Cestoda), które pasożytują w przewodach pokarmowych kręgowców, w tym człowieka. W przeciwieństwie do tasiemca nieuzbrojonego posiada on haczyki i przyssawki, za pomocą których przytwierdza się do ściany jelita cienkiego. Może również się pojawiać w innych częściach ciała[1].

Rozmnażanie

Jest on obupłciowy. W każdym członie z osobna rozwijają się narządy rozrodcze męskie i żeńskie. Męskie najczęściej rozwijają się nieco wcześniej, aby zmniejszyć ryzyko samozapłodnienia w obrębie jednego proglotydu. Może jednak dochodzić do zapłodnienia pomiędzy członami z przedniej i tylnej części strobil. Najkorzystniejsze jest jednak zapłodnienie pomiędzy członami dwóch różnych tasiemców. Dochodzi wtedy do wymieszania (rekombinacji) materiału genetycznego. Rozwój tasiemców jest złożony, najczęściej występuje kilka pokoleń larwalnych i przynajmniej jeden żywiciel pośredni.

Budowa i cykl rozwojowy

Tasiemce mają długie, płaskie ciało, przypominające wyglądem tasiemkę. Są wysoce wyspecjalizowane do pasożytniczego trybu życia. Ciało tasiemca składa się z 800–1000 proglotydów[2] czyli szeregu powtarzających się segmentów. Każdy taki segment jest kompletną maszyną rozrodczą, wyposażoną w narządy męskie i żeńskie, produkującą do 100 tys. jaj. Przyczyną produkcji tak dużej ilości jaj jest skomplikowany cykl rozwojowy pasożyta. Proglotydy najdalej odsunięte od główki, zwane macicznymi, zawierają dojrzałe jaja. Segmenty te odrywają się kolejno od ciała tasiemca i wraz z kałem opuszczają organizm żywiciela ostatecznego. Długość dorosłego pasożyta może wynosić do 4 metrów[3].

Cykl rozwojowy jest prawie taki sam jak u tasiemca nieuzbrojonego z tym wyjątkiem, że żywicielem pośrednim tasiemca uzbrojonego jest świnia i jego larwa cysticerkus posiada na skoleksie dodatkowy wieniec haczyków. W związku z tym tasiemcem uzbrojonym można się zarazić zjadając niedogotowaną wieprzowinę, pochodzącą od zakażonej świni.

Oprócz przewodu pokarmowego tasiemiec uzbrojony może się osadzić w mięśniach i narządach wewnętrznych człowieka jako larwa wągier. Szczególnie niebezpieczne są przypadki osadzenia larwy w mózgu i gałce ocznej. Ucisk mózgu może wywoływać objawy podobne do padaczki oraz bóle głowy, nudności i zaburzenia zachowania. Z kolei osadzenie w oku może doprowadzić do ślepoty[1]. Choroby wywoływane przez tasiemca uzbrojonego to tenioza (zarażenie wągrami) oraz cysticerkoza (jaja inwazyjne).

Objawy chorobowe

Przypisy

  1. a b K. Moszyńska, Robaczyce – nadal ważny problem
  2. "Zarys parazytologii lekarskiej"
  3. Czesław Jura: Bezkręgowce : podstawy morfologii funkcjonalnej, systematyki i filogenezy. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN, 2007. ISBN 978-83-01-14595-8.
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Autorzy i redaktorzy Wikipedii
original
visit source
partner site
wikipedia POL

Tasiemiec uzbrojony: Brief Summary ( Polish )

provided by wikipedia POL
 src= Człon tasiemca uzbrojonego

Tasiemiec uzbrojony, soliter (Taenia solium) – jeden z gatunków tasiemców (Cestoda), które pasożytują w przewodach pokarmowych kręgowców, w tym człowieka. W przeciwieństwie do tasiemca nieuzbrojonego posiada on haczyki i przyssawki, za pomocą których przytwierdza się do ściany jelita cienkiego. Może również się pojawiać w innych częściach ciała.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Autorzy i redaktorzy Wikipedii
original
visit source
partner site
wikipedia POL

Pásomnica dlhočlánková ( Slovak )

provided by wikipedia SK

Pásomnica dlhočlánková (Taenia solium) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Uhor (cysticercus) sa tvorí v svalstve ošípaných aj diviakov, dospelá parazituje u človeka.

Iné projekty

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Autori a editori Wikipédie
original
visit source
partner site
wikipedia SK

Pásomnica dlhočlánková: Brief Summary ( Slovak )

provided by wikipedia SK

Pásomnica dlhočlánková (Taenia solium) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Uhor (cysticercus) sa tvorí v svalstve ošípaných aj diviakov, dospelá parazituje u človeka.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Autori a editori Wikipédie
original
visit source
partner site
wikipedia SK

Svinbandmask ( Swedish )

provided by wikipedia SV

Svinbandmask (Taenia solium) tillhör klassen bandmask (Cestoda). Den lever som parasit i människans tarmar. Dess kroppsform är platt och kan bli 4-6 meter lång[1]. Den har grisar som mellanvärd i vilka den utvecklar en blåsformigt vilstadium (dynt). Människor smittas av att äta otillräckligt uppvärmt[2] griskött med levande dynt. [3]. Människor kan i sällsynta fall fungera som mellanvärd om de får i sig svinbandmaskens ägg från avföring (fekal-oral smitta).[4] I dessa sällsynta fall bildas dynt i muskelvävnad och kan i vissa fall även spridas till hjärnan och ge symptom som epilepsi-anfall.[5]

Förekomsten av svinbandmask är vanligast i länder där grisuppfödning och dåliga sanitära förhållanden råder. Latinamerika, Asien och Afrika är platser där den är vanligast[6]. Svinbandmasken förekommer sporadiskt i Skandinavien.[7]

Systematik och utbredning

Svinbandmasken är en slags plattmask som går under klassen bandmaskar (cestoda). Det finns cirka 4000 arter av bandmaskar, där alla är parasiter. [8] En nära släkting till svinbandmasken är den obeväpnade bandmasken Taenia saginata. T. Saginata har en liknande livscykel, men här är nötkreatur den vanligaste mellanvärden.[2]

Svinbandmasken har kunnat spåras tillbaka till Asien, Afrika, Latinamerika och de indiska öarna[9]. På Madagaskar för tiotusentals år sedan fanns ägg från svinbandmasken som har legat och vilat i jordens segment. För ca 2000 år sedan migrerade olika folkslag från Asien, Afrika, Latinamerika och de Indiska öarna som kom med olika genotyper av svinbandmasken till Madagaskar. Svinbandmaskens ägg som låg vilande blev då aktiva och tillsammans med de migrerande svinbandmaskarna skapades en ny variant av svinbandmask som inte var lika aggressiv som svinbandmaskarna från Asien, Afrika, Latinamerika och de Indiska öarna.[9]

I slutet av 1800-talet rapporterades fall av infektion av svinbandmasken hos en del människor som hade levt eller återvände från de brittisk kolonierna söder om Sahara och den Indiska kontinenten till Storbritannien. Flera soldater som hade tjänstgjort i kolonierna som återvände till Storbritannien förde smittan med sig. Det var vanligt att själva sjukdomen bröt ut ca 1-2 år efter själva infektionen vilket gjorde att soldaterna förde svinbandmasken vidare in i Storbritannien.[10]

Tillsynen av svinuppfödningen har förbättras i större delen av Europa. Det är oklart hur svinbandmaskens utbredning ser ut i Europa på grund av att de flesta undersökningar har skett i Västeuropa. Västeuropa har mycket få fall av svinbandmask medan i Östeuropa har svinuppfödningen ökat och få rapporter om svinbandmasken har rapporterats in, vilket gör vetskapen om svinbandmaskens förekomst oklar[11].

Det har konstaterats att de främsta riskerna för att infekteras av svinbandmasken ligger hos människor bosatta i länder där grisuppfödning och dåliga sanitära förhållanden råder.[6] Gödsling med mänsklig avföring, på åkrar i dessa områden, orsakar spridning av svinbandmaskens ägg.

Svinbandmasken förekommer sporadiskt i Skandinavien.[7]

Bakgrund och historia

De äldsta fynd av svinbandmask i människa sträcker sig tillbaka till tiden för det ptolemaiska riket. I magväggen på en egyptisk mumie fann man en cystisk lesion [12]. Den cystiska lesionen undersöktes i mikroskop som visade karaktärisera likheter som svinbandmaskens larvstadier har inuti människans kropp. Med hjälp av immunohistokemisk testning kunde mumiens cystiska lesioner jämföras med ett serum från nuvarande infekterad människa som bar på svinbandmaskens onkosfärer[12].

Insikten om att griskött kunde överföra svinbandmask till människor kan vara orsaken till förbud om förtäring av griskött. Den äldsta källan som beskriver förbud mot förtäring av griskött är den hebreiska bibelns tredje bok. Där står det; "Och grisen, för att den delar hoven och är klövfotad men tuggar inte födan, är oren för dig. Du skall inte äta något av deras kött, och du får inte vidröra deras slaktkroppar. De är orena för dig "[10]. Möjligheten finns att det var detta som gav upphov till att Muhammed (570-632 e.Kr.) uteslöt förtäring av griskött när koranen skrevs[10].

Också under Antikens Grekland ansågs grisar vara ett orent djur[10]. Människor drabbades av symtom som kallades för "mässlings fläsk", eftersom grisarna hade liknande symptom.[10] I en pjäs från Antikens Grekland, skriven av Aristophanes (c.448–385 BC), undersöktes en död människas tunga som brukade göras hos grisar. Samma symtom på människans tunga fanns hos de infekterade grisarnas tunga. Detta hade Aristoteles beskrivit i sina tidigare teorier.[10]

Allmän kännedom fanns bland arabiska och egyptiska läkare om svinbandmasken. En örtmedicin i form av pumpafrön (Cucurbita pepo) gavs till patienterna för att bota dem.[10]

Anatomi och utseende

 src=
Svinbandmaskens scolex

Svinbandmasken blir oftast 4-6 meter lång, i extrema fall upp mot 10 meter. Den är något tillplattad, 10-12 mm bred och 5-6 mm tjock. Hos en vuxen svinbandmask är huvudet (scolex) mindre än 1 mm och har en rundare form än släktingen Taenia saginata. På toppen av huvudet är svinbandmasken armerad med 22-33 stycken böjda krokar upplagda i två rader i en ring som en avlång krona och fyra sugskålar runt om. Svinbandmasken är ensam bland bandmaskar att ha kvar krokarna i sitt maskhuvud vid vuxet stadium[1]

Masken består av flera segment som var och en innehåller både hanliga och honliga könsorgan (proglottider), vilket gör att den inte behöver befruktas av en annan mask. En svinbandmask växer vanligen upp till 1000 proglottider, där en proglottid bär 50 000 ägg. Äggen är orange-bruna med ett ovalt vägghölje, ungefär 40 mikrometer i diameter med en tjock utsträckt vägg. [1].

Livscykel

 src=
1. Ägg eller proglottider sprids genom människans avföring. 2. Grisen får i sig ägg genom födan 3. Äggen kläcks i tarmen. Oncosfärer sprids till muskelvävnader där det bildas dynt. 4. Människan äter griskött med dynt. 5.Onkosfärens scolex fäster i tarmväggen. 6. En vuxen mask utvecklas 7. Människan får i sig ägg från avföring. 8. Onkosfärer sprids till muskelvävnad och ofta till hjärna eller ögon.

Mellanvärd

Svinbandmaskens ägg eller äggbärande segment (proglottider) sprids genom avföring från människan. När en gris, eller ett annat däggdjur, sedan äter föda som kontaminerats med avföring får den i sig svinbandmaskens ägg. Gris är den vanligaste mellanvärden. Äggen kläcks i tunntarmen och utvecklas till ett larvstadium som kallas onkosfärer (onchosphaera). Onkosfärerna tar sig genom tarmväggen och sprider sig med cirkulationssystemet till skelettmuskler, tunga, struphuvud eller diafragma. Där ombildas onkosfären till vätskefyllda cystor (dynt eller cysticercus). I det här stadiet kan svinbandmasken befinna sig i ett år innan cystorna förkalkas. Även människor kan fungera mellanvärd för svinbandmask om förtäring av mat, som förorenats med äggen sker.[1]

Slutvärd

Dynt sprider sig sedan till människan vid förtäring av griskött som inte blivit tillräckligt uppvärmt. När dynten når tarmen utvecklar de ett maskhuvud (scolex) som sätter sig fast i tarmväggen. Där lever de av näring i tarmen och börjar producera ägg,[4] cirka 300000 om dagen.[5] Masken släpper ägg som sprids ut genom människans avföring.[4] Under äggläggningsprocessen kan de äldsta segmenten lossna, då både ägg och hela segment kan föras ut med avföringen.[1]

Infektion och symtom

När människan agerar slutvärd åt svinbandmasken är symtomen oftast lindriga eller saknas helt. En person som infekteras kan uppleva magsmärtor, illamående och diarré.[13]

Då människan agerar mellanvärd kan svinbandmasken ge upphov till en rad infektionssjukdomar däribland vävnadsinfektionen cysticercos och neruocysticercos, som vid infektion drabbar det centrala nervsystemet[13]. Vid cysticercos drabbas framförallt vävnader i muskler, huden och ögat. Neurocysticercos kallas stadiet då cystor bildas i hjärnan vilket kan ha förödande konsekvenser för det centrala nervsystemet[13].

Både cysticercos och neurocysticercos kan orsaka allvarliga komplikationer för människan. Effekterna kan se olika ut beroende på vilket organsystem som drabbas av cystorna (cysticercis dynt).[2]

Vid drabbande av cysticercos där infektionen spridit sig till olika vävnader och muskler, kan den infekterade värden förbli asymtomatisk i många år. När symtom väl börjar yttra sig kan det bildas små knölar under huden som blir tydliga vid beröring. [13]

Symtomen vid neurocysticercos är oftast allvarligare än vid cysticercos. Beroende på hur och vart larverna spridit sig men även beroende på värdens immunreaktion kan symtomen se olika ut[13]. Exempel på symtom som kan uppstå är kronisk huvudvärk, blindhet, epilepsianfall, balanssvårigheter, svullnad i hjärnan, stroke m.m.[2]. Epilepsianfall anses vara ett av de mest återkommande symtomen vid neurocysticercos.[2]

Behandling

När människan infekterats med svinbandmaskens dynt, som utvecklas till en vuxen mask i tarmen, sker behandlingen med maskläkemedlet niklosamid. Detta läkemedel kombineras med mat och är laxerande för att maskarna ska följa med avföringen ut. Det är en engångsbehandling som varierar i dosering beroende på ålder och vikt hos individen [13]

Behandlingsmetoden för Cysticercos innefattar läkemedel som praziquantel eller Albendazole vilket vanligtvis räcker som engångsdos[13].

Att behandla cystor i hjärnan kan ta tid och vara en svår och smärtsam upplevelse. Behandlingsmetoden för neurocysticercos varierar beroende på vilket stadium som cystorna befinner sig i, beroende på om de är levande, döda eller förkalkade [14]. Till en början sker behandlingen också med praziquantel eller albendazol. Om cystorna orsakar epileptiska anfall kommer läkemedel mot detta också behövas. I vissa fall behöver cystorna avlägsnas från hjärnan med kirurgiska ingrepp. I behandlingarna för både cysticercos och neurocysticercos kan steroider behövas för att minska inflammationer.[13].

Behandling kan variera beroende på om det finns andra sjukdomar som måste tas hänsyn till. Individer med andra infektioner, som HIV, AIDS, vissa cancerformer och andra sjukdomar som påverkar immunförsvaret, kräver andra behandlingar än de som ges till fullt friska individer. Kvinnor som drabbas under graviditet kommer också att behandlas på annat sätt för att minska risken för skador på fostret. Ovanstående läkemedel kommer inte användas på en individ med nedsatt immunförsvar, då det gör mer skada än nytta[14].

Referenser

  1. ^ [a b c d e] Evengård, B. (1995). Parasiter. Stockholm: Bonnier Utbildning AB, sid. 63-67.
  2. ^ [a b c d e] Folkhälsomyndigheten. (2013). Bandmask. https://www.folkhalsomyndigheten.se/smittskydd-beredskap/smittsamma-sjukdomar/bandmask-/. Läst 15 april 2018.
  3. ^ Garcia, H. Rodrigez, S. Friedland, J. (2014). Immunology of Taenia Solium Taeniasis and Human Cysticercosis. Parasite Immunology, 36(8), sid. 388-396. DOI: doi.org/10.1111%2Fpim.12126
  4. ^ [a b c] Bauman, R.W. (2014). Microbiology with disseases by taxonomy. 4:e uppl. Harlow: Pearson Education Limited. Sid. 733.
  5. ^ [a b] Bush, A.O. Férnandez, J.C. Esch, G.W. Seed,J.R. (2001) Parasitism -The diversity and ecology of animal parasites.4:e uppl. New York: Cambridge University Press. Sid. 151, 387.
  6. ^ [a b] Centers for Disease Control and Prevention. (2014). Parasites - Cysticercosis. https://www.cdc.gov/parasites/cysticercosis/. Läst 17 april 2018.
  7. ^ [a b] Puschmann, A. Cronqvist, J. Maly, P. Englund, E. Pessah-Rasmussen, H. (2006). Neurocysticerkos som orsak till epileptiskt anfall. Läkartidningen, 103(12), sid. 40-942.
  8. ^ Uggla, A. Larsson, R. Bandmaskar. Nationalencyklopedin. http://www.ne.se/uppslagsverk/encyklopedi/lång/bandmaskar (hämtad 2018-04-27)
  9. ^ [a b] Yanagida, Tetsuya; Carod, Jean-François; Sako, Yasuhito; Nakao, Minoru; Hoberg, Eric P.; Ito, Akira (2014). ”Genetics of the Pig Tapeworm in Madagascar Reveal a History of Human Dispersal and Colonization”. PLOS ONE 9 (10): sid. e109002. doi:10.1371/journal.pone.0109002. http://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0109002. Läst 26 april 2018.
  10. ^ [a b c d e f g] Del Brutto, O.H. Garcia, H. (2015). Taenia solium Cysticercosis — The lessons of history. Journal of the Neurological Sciences, 359(1-2), sid. 392-395. DOI: doi.org/10.1016/j.jns.2015.08.011
  11. ^ Devleesschauwer, B. Allepuz, A (red). (2017). Taenia solium in Europe: Still endemic?. Acta Tropica, 165(January 2017), sid. 96-99. DOI: doi.org/10.1016/j.actatropica.2015.08.006
  12. ^ [a b] Bruschi, F. Masetti, M. Locci, M.T. Ciranni, R. Fornaciari, G. (2006). Cysticercosis in an Egyptian Mummy of the late Ptolemaic Period. The American Society of Tropical Medicine and Hygiene, 74(4), sid. 598 - 599.
  13. ^ [a b c d e f g h] World Health Organisation. (2017). Taeniasis/cysticercosis. http://www.who.int/mediacentre/factsheets/fs376/en/. Läst 8 april 2018
  14. ^ [a b] Singh, G & Prabhakar, S (red.) (2002). Taenia solium cysticercosis : from basic to clinical science. Wallingford: CABI Publishing
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia författare och redaktörer
original
visit source
partner site
wikipedia SV

Svinbandmask: Brief Summary ( Swedish )

provided by wikipedia SV

Svinbandmask (Taenia solium) tillhör klassen bandmask (Cestoda). Den lever som parasit i människans tarmar. Dess kroppsform är platt och kan bli 4-6 meter lång. Den har grisar som mellanvärd i vilka den utvecklar en blåsformigt vilstadium (dynt). Människor smittas av att äta otillräckligt uppvärmt griskött med levande dynt. . Människor kan i sällsynta fall fungera som mellanvärd om de får i sig svinbandmaskens ägg från avföring (fekal-oral smitta). I dessa sällsynta fall bildas dynt i muskelvävnad och kan i vissa fall även spridas till hjärnan och ge symptom som epilepsi-anfall.

Förekomsten av svinbandmask är vanligast i länder där grisuppfödning och dåliga sanitära förhållanden råder. Latinamerika, Asien och Afrika är platser där den är vanligast. Svinbandmasken förekommer sporadiskt i Skandinavien.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia författare och redaktörer
original
visit source
partner site
wikipedia SV

Ціп'як свинячий ( Ukrainian )

provided by wikipedia UK

Етимологія

Назва Taenia solium утворена комбінацією слів лат. Taеnia — стрічка, solium — сидіння. Переклад назви роду Taenia у ранніх українських медичних словниках означав «би́нда», «биндо́ва глиста»[1], тоді як в подальшому — «стрічка», «стрічковий глист»[2])

Будова

 src=
Ультрастуктурна будова проглотиди Taenia solium (малюнок).

Ціп'як свинячий має довжину тіла 2-4 метри. Має стрічкоподібну форму, а тіло гельмінта (стробіла) складається з тісно пов'язаних сегментів (проглотид). Ці проглотиди об'єднані в ланцюжок і прикріплені до голівки (сколекса). У свинячого ціп'яка є від 800 до 900 проглотид. На сколексу (голівці) свинячого ціп'яка є чотири присоски і два ряди з 22-32 коротких (до 120 мкм) і протяжних (до 180 мкм) гачків, які розташовані по колу і нагадують корону. Сколекс Taenia solium настільки досконало сформований, що дозволяє гельмінту міцно триматися у кишках і ефективно протидіяти хвилям перистальтики, які прагнуть викинути його назовні. Через наявність у нього не тільки присосок, а й гачків, його називають озброєним (на відміну від неозброєного бичачого ціп'яка). До того свинячий ціп'як прикріплюється значно міцніше від бичачого, через що практично не міняє свого розташування у кишечнику і спричиняє у місці прикріплення сильне запалення з нерідким больовим відчуттям.

Статева система

Кожна проглотида свинячого ціп'яка містить в собі самостійну систему статевих органів, які розвиваються у певній послідовності. Спочатку утворюються зародки чоловічої, а потім жіночої статевої системи, через що проглотиди мають гермафродитні риси. Запліднення відбувається або перехресно (між сусідніми проглотидами) або частіше в одній й тій же проглотиді, де є обидва статеві апарати. По мірі подальшого зростання проглотид чоловічі залози дегенерують, а жіночі сягають цілковитого розвитку і формують зрілі яйця, які скупчуються у спеціальному органі — матці. У найбільш дальніх від сколексу проглотидах, які містять матку, що переповнена яйцями, зникають і жіночі залози. Такі проглотиди містять матку, яка переповнена яйцями, здатні відокремлюватися від стробіли і пасивно виходити з випорожненнями у зовнішнє середовище з кишечника. На відміну від бичачого ціп'яка, проглотиди якого мають самостійну рухливість, проглотиди свинячого ціп'яка не виходять активно поза актом дефекації, а виділяються з випорожненнями групами по 4-5 проглотид. Перезрілі проглотиди здатні розкритися у кишечнику і вивільнити свій вміст у його просвіті, через що яйця можуть попасти з антиперистальтичними хвилями у тонкий кишечник і шлунок, а також разом з фекаліями назовні. Яйця здатні виживати у навколишньому середовищі до двох місяців. Зрілі проглотиди за забарвленістю та формою нагадують домашню локшину, розмірами довжиною до 1,5 см, шириною до 0,3-0,4 см, містять всередині понад 50 тисяч яєць. Яйця кругло-овальної форми, всередині знаходиться зародок (онкосфера). Яйця свинячого ціп'яка морфологічно неможливо відрізнити при світловій мікроскопії від яєць інших теніїд, тому для діагностиці гельмінтоза потрібне дослідження виключно окремих проглотид або обривків стробіли.

Нервова система

Свинячий ціп'як, як й інші цестоди, не має порожнин тіла, а внутрішні органи містяться у пухкій клітинній паренхімі, нервову систему складають головний нервовий сколексний вузол та поздовжні нервові стовбури.

Живлення

Травна система у свинячого ціп'яка відсутня, як й у інших цестод, поживні речовини всмоктуються усією поверхнею тіла за допомогою мікроворсинок, що покривають всю стробілу гельмінта ззовні. В його тканинах присутні особливі протеолітичні ферменти, які допомагають перетравленню тієї їжі, яка поступає в кишечник людини. Таким чином, сформований свинячий ціп'як здатний забрати у людини багато поживних речовин, які можуть призвести навіть до утворення аліментарної дистрофії. Екскреція решток їжі з тіла бичачого ціп'яка відбувається за допомогою складної системи збиральних трубок. Здоровий сформований свинячий ціп'як виділяє антикіназу, яка нейтралізує ферменти підшлункової залози людини, через що гельмінт успішно протистоїть перетравленню людської травної системи, але будь-яке пошкодження гельмінта (в тому числі, параліч рухливості його проглотид) призводить до втрати такої стійкості, та такий ціп'як буде перетравлений.

Життєвий цикл

Статевозріла форма паразита мешкає лише в тонкій кишці людини, куди потрапляє при вживанні м'яса домашніх свиней, в м'язах яких розвиваються личинки цього гельмінта — фіни. В організмі людини можуть паразитувати як статевозрілі форми свинячого ціп'яка (в кишечнику), так і його личинки-цистицерки. Цистицерк у діаметрі 5-8 мм. Паразитування цистицерків відбувається при проковтуванні яєць ціп'яка свинячого при недотриманні гігієнічних вимог. Потрапляючи в шлунок, яйця свинячого ціп'яка звільняються від оболонок. Личинки, що вилупилися з яєць свинячого ціп'яка, швидко проникають крізь стінку шлунку в кровоносні судини, і потоком крові розносяться по всьому організму. Вони можуть осісти в скелетних м'язах, в серці, підшкірній клітковині, в оці, в головному мозку. Зростаючі цистицерки давлять на тканину, спричинюючи симптоми — запалення, в подальшому, переродження і дегенерацію м'язів з втратою функціональних здібностей, усихання м'язового корсета; виникають набуті пороки серця; вузли щитовидної залози; втрата зору на тлі непередбачуваних дефектів в роботі оптики очей, оскільки личинки ціп'яка свинячого завдають суттєвих уражень органам зору; хронічний головний біль, епілептиформні напади, які породжені місцевою дією в ЦНС личинками ціп'яка свинячого. Може супроводжуватися порушенням циркуляції цереброспінальної рідини, гідроцефалією. Живуть личинки декілька років. Велике значення має механічне здавлювання тканин паразитами. В очах цистицерки розташовуються під сітківкою та у скловидному тілі.

Детальніші відомості з цієї теми Ви можете знайти в статті Цестоди.

Клінічні прояви у людини, які спричинює паразитування Taenia solium

На ранньому етапі може бути певна булімія, в подальшому розвиваються ураження травної системи. Заражена людина вбачає у фекаліях проглотиди.

Докладніше: Теніоз
Докладніше: Цистицеркоз

Лікування і профілактика

Боротьбу з поширенням гельмінта проводять шляхом виявлення й лікування хворих людей, а також за допомогою проведення загальних санітарно-побутових заходів. Велике значення має виявлення й вибракування заражених цистицерками свиней, що вбивають на бойні. Ці ж міри сприяють запобіганню зараженню тварин личинковими формами паразита. З метою викорінення цієї хвороби необхідно виявляти і лікувати хворих людей з обов'язковим додатковим знезаражуванням фекалій, не використовувати м'ясо, яке не пройшло ветеринарно-санітарного контролю, піддавати термічній обробці м'ясо, яким планують харчуватися, проводити санітарно-просвітницьку роботу серед населення.

Докладніше: Теніоз
Докладніше: Цистицеркоз

Примітки

  1. а б МЕДИЧНИЙ Латинсько-український словник Д-р. мед. М. Галин Вид."Спілки Українських Лікарів в Чехословаччині" під ред. проф. д-ра мед. Б. І Матюшенка і д-ра В. Наливайка Прага. 1926 р. — 302 с.
  2. а б М. Ф. Кніпович Словник медичної термінології. 20 000 слів. Київ, Держмедвидав УРСР, 1948 р., 442 с. Друге фенотипичне видання. Детройт, 1985 р.

Див. також

Джерела

  • Інфекційні хвороби (підручник) (за ред. О. А. Голубовської). — Київ: ВСВ «Медицина». — 2012. — С. 778 — 12с. кольор. вкл. (О. А. Голубовська, М. А. Андрейчин, А. В. Шкурба та ін.) ISBN 978-617-505-214-3
  • Возіанова Ж. І. Інфекційні і паразитарні хвороби: В 3 т. — К.:"Здоров'я",2008. — Т.1.; 2-е вид., перероб. і доп. — 884 с. ISBN 978-966-463-012-9
  • Паразитарные болезни человека (Шабловская Е. А., Падченко И. К., Мельник М. Н. и др.). — К.:Здоров'я, 1984. — 160 с.
  • Зюков А. М. (за участі Падалки Б. Я.) Гострі інфекційні хвороби та гельмінтози людини. К. 1940, 2-е видання — 1947 р., Держмедвидав УРСР, тираж 10 000, 392 с.;
  • А. М. Бронштейн, А. К. Токмалаев. Паразитарные болезни человека: Протозоозы и гельминтозы. — Москва: Издательство Российского университета дружбы народов, 2004. — 206 с.

Посилання

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Автори та редактори Вікіпедії
original
visit source
partner site
wikipedia UK

Sán dải lợn ( Vietnamese )

provided by wikipedia VI

Taenia solium, còn được gọi là sán dải heo hay sán dải lợn, là loài sán dải trong họ Taeniidae thuộc bộ Cyclophyllidea. Loài này ký sinh trong cơ thể heo và con người, phân bố ở châu Á, châu Phi, Nam Mỹ, và một phần của Nam Âu, và một số nơi ở Bắc Mỹ. Giống như các loài sán dải khác thuộc bộ Cyclophyllidea, T. solium có bốn giác hút tròn ở đầu, phân bố tỏa tia xung quanh mỏ sán. T. solium cũng có hai hàng móc gai ở mỏ.

Đặc điểm

T. soliumchu trình phát triển tương tự với Taenia saginata,. Nang sán có ba loại hình thái khác nhau.[1]

Chú thích

  1. ^ Rabiela MT, Rivas A, Flisser A (1989). Morphological types of Taenia solium cysticerci. Parasitol. Today 5: 357-359.

Tham khảo

 src= Wikimedia Commons có thư viện hình ảnh và phương tiện truyền tải về Sán dải lợn
Bài viết này vẫn còn sơ khai. Bạn có thể giúp Wikipedia bằng cách mở rộng nội dung để bài được hoàn chỉnh hơn.
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia tác giả và biên tập viên
original
visit source
partner site
wikipedia VI

Sán dải lợn: Brief Summary ( Vietnamese )

provided by wikipedia VI

Taenia solium, còn được gọi là sán dải heo hay sán dải lợn, là loài sán dải trong họ Taeniidae thuộc bộ Cyclophyllidea. Loài này ký sinh trong cơ thể heo và con người, phân bố ở châu Á, châu Phi, Nam Mỹ, và một phần của Nam Âu, và một số nơi ở Bắc Mỹ. Giống như các loài sán dải khác thuộc bộ Cyclophyllidea, T. solium có bốn giác hút tròn ở đầu, phân bố tỏa tia xung quanh mỏ sán. T. solium cũng có hai hàng móc gai ở mỏ.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia tác giả và biên tập viên
original
visit source
partner site
wikipedia VI

Свиной цепень ( Russian )

provided by wikipedia русскую Википедию
Латинское название Taenia solium Linnaeus, 1758

wikispecies:
Систематика
на Викивидах

commons:
Изображения
на Викискладе

NCBI 6204

Свино́й це́пень, или свино́й солитёр, или вооружённый це́пень (лат. Taenia solium) — вид ленточных червей из отряда Cyclophyllidea. Паразит млекопитающих. В качестве промежуточных хозяев использует свиней, собак, зайцев, кроликов, верблюдов и человека. Окончательный хозяин — только человек. В зависимости от стадии жизненного цикла, на которой происходит заражение, свиной цепень вызывает у хозяина тениоз (в организме хозяина находится взрослая особь паразита) или цистицеркоз (в организме хозяина находится личиночная стадия финна-цистицерк).

Строение

В отличие от бычьего цепня, у свиного на сколексе имеется в дополнение к четырём присоскам двойной венчик крючьев, служащий для лучшего закрепления червя в кишечнике хозяина[1]. Стробила меньшего размера, чем у бычьего цепня. Достигает в длину 2—3 м[2]. Также свиной цепень имеет 3-дольный яичник и от 7 до 12 ответвлений матки с каждой стороны. Характерной особенностью является удлиненная форма и неподвижность концевых члеников при выходе из анального отверстия, тогда как у бычьего цепня членики подвижны и способны активно выползать поодиночке. При подсыхании оболочка их лопается, и яйца могут свободно рассеиваться во внешней среде. Промежуточный хозяин свиного цепня — домашние или дикие свиньи, также им может быть и человек.

Жизненный цикл

Основной хозяин — человек. Живет в кишечнике. Яйца солитера выходят из организма человека вместе с испражнениями на землю и могут случайно заглатываться свиньями. В кишечнике скота из яиц выходит личинка — онкосфера (шестикрючковый зародыш). Они пробуравливают стенки кишки, попадают в лимфатические сосуды и разносятся по внутренним органам. Часть застревает в мышцах, где превращаются в финну (полный круглый зародыш) типа цистицерка. Заражение человека происходит при употреблении в пищу непрожаренного свиного мяса. Также очень опасно попадание в организм человека яйца солитера. В этом случае человек будет промежуточным хозяином, и в нём будет проходить стадия финны. Это может послужить причиной тяжелых заболеваний или даже приводить к смерти.

Диагностика

Обнаружение при микроскопии кала онкосфер цепней не даёт ещё возможности поставить диагноз тениоза, так как по своим размерам и строению они не отличаются от онкосфер бычьего цепня, и приходится ограничиться диагнозом кишечного тениидоза — заражения бычьим или свиным цепнем. Диагностика тениоза основана на обнаружении характерных зрелых члеников в фекалиях. Диагностика цистецеркоза сложнее — путем рентгенологического обследования и постановки иммунологических реакций.

Профилактика

Профилактика кишечного тениоза осуществляется ветеринарно-санитарным контролем за свиным мясом и употреблением его в пищу только после тщательной термической обработки. В предупреждении цистицеркоза основная роль принадлежит соблюдению мер личной гигиены и лечению всех больных кишечным тениозом. Дегельминтизация должна проводиться при малейшем подозрении на тениоз, чтобы предупредить развитие цистицеркоза. Её следует производить и во всех случаях цистицеркоза для профилактики дальнейшего обсеменения организма личинками свиного цепня.

Лечение

Используются антигельминтные препараты.

Примечания

  1. Попытка объяснить наличие или отсутствие на сколексе крючьев таким образом неубедительна. Эпидемиологи объясняют наличие крючьев у цепней особенностью эпидемического процесса, инвазии цепня, жизненным циклом его в объектах паразитирования. Свиной цепень приспособился к «пассивной» инвазии, когда свинья, поглощая корм с фекалиями, получает зафиксированный к корму крючьями, неподвижный, но вооружённый сколекс. Бычий цепень (невооружённый), выделяясь с калом, обладая подвижностью, «стремится» к чистому травяному покрову, который является кормом для жвачных животных, и фиксации к телу животного или к корму крючьями не требуется.
  2. В. А. Догель Зоология беспозвоночных. Учебник для университетов. Изд. 6-е, перераб и доп. Под ред проф. Полянского Ю. И. — М.: Высшая школа, 1975, с. 178
 title=
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Авторы и редакторы Википедии

Свиной цепень: Brief Summary ( Russian )

provided by wikipedia русскую Википедию

Свино́й це́пень, или свино́й солитёр, или вооружённый це́пень (лат. Taenia solium) — вид ленточных червей из отряда Cyclophyllidea. Паразит млекопитающих. В качестве промежуточных хозяев использует свиней, собак, зайцев, кроликов, верблюдов и человека. Окончательный хозяин — только человек. В зависимости от стадии жизненного цикла, на которой происходит заражение, свиной цепень вызывает у хозяина тениоз (в организме хозяина находится взрослая особь паразита) или цистицеркоз (в организме хозяина находится личиночная стадия финна-цистицерк).

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Авторы и редакторы Википедии

猪肉绦虫 ( Chinese )

provided by wikipedia 中文维基百科
 src=
此条目可能更适合采用散文格式而非列表(2013年2月9日)
你可以协助将此条目改写为散文,如果合适。也可以寻求编辑帮助
Tango-nosources.svg
本条目没有列出任何参考或来源(2009年7月15日)
維基百科所有的內容都應該可供查證。请协助添加来自可靠来源的引用以改善这篇条目无法查证的内容可能被提出异议而移除。

猪帶绦虫(學名:Taenia solium;pork tapeworm),也称有钩绦虫鏈狀帶絛蟲,体长2-3米,宽7-8毫米,共有800-900个节片,后端成熟节片长约10毫米。

特徵

  • 成蟲體分為四部分:頭節(scolex),未成熟節片(immature proglottids),成熟節片(mature proglottids)和妊娠節片(gravid proglottids)。
  • 頭節圆球形,直径约1毫米,上有四个吸盘并有顶突和兩圈小钩(armed hooks),這區別於牛肉絛蟲Taenia saginata)頭節的鉤(hooks)(牛肉絛蟲只有一排鉤(hooks),而且不帶齒(not armed))。頭節既保證蟲體能夠附著在小腸內壁,而且頭節末端的頸部也是蟲體節片的分生區。
  • 蟲體無口無肛,靠節片體表吸收小腸內半消化食物。
  • 成熟節片即由頭節分生的未成熟節片長成。一個節片內同時長有雄性和雌性生殖系統,並開始排精。受孕後即是妊娠節片。
  • 妊娠節片的子宮有7到13個分支,這區別於牛肉絛蟲的15到20個子宮分支(uterine branches)。子宮分支內充滿了受精卵,卵開始從節片旁邊的孔排出。同時妊娠節片也會脫落,因此在馬桶裡可以看到大約5mm×5mm的白色扁平節片。

生活史

 src=
囊尾幼蟲生活史
  • 是唯一的最終宿主寄生小腸內,引起豬肉絛蟲病,中間宿主主要是,人同時也可以成為異常中間宿主(abnormal intermediate host)。
  • 一般情況下,豬在吃了有絛蟲卵的食物後,絛蟲卵在豬體內胃酸的作用下開始孵化,生出六鉤蚴(hexacanth)。六鉤蚴接著進入豬的循環系統,最終在肌肉組織、腦組織等地方停留,發育成囊尾蚴,並被豬組織包圍形成一個囊(cyst)。當人吃了未煮熟的有絛蟲囊尾蚴的豬肉(通稱「米心肉」)後感染,囊尾蚴在人體小腸發育成豬肉絛蟲成蟲,頭節掛在小腸壁以吸取營養和並分生出節片以繁殖後代。
  • 特殊情況下,人偶然進食了豬肉絛蟲卵,蟲卵發育出的六鉤蚴可能通過人體循環系統迴圈到腦組織或者眼球裡發育成包囊,危及人體健康甚至生命。(牛肉絛蟲不會有這條異常生活史)

感染症狀及危害

  • 感染豬肉絛蟲成蟲,人體會面黃肌瘦,無力等。
  • 感染囊蚴,如果囊是在腦,人會出現癲癇,如果數量過多,會死亡。如果囊蚴寄生在眼球,會出現失明。此為「腦囊蟲病英语Neurocysticercosis」(Neurocysticercosis)。

診斷

  • 檢查糞便,看有沒有蟲卵和妊娠節片。
  • 做生物化學檢查抗體。

参见

外部連結

 title=
license
cc-by-sa-3.0
copyright
维基百科作者和编辑

猪肉绦虫: Brief Summary ( Chinese )

provided by wikipedia 中文维基百科

猪帶绦虫(學名:Taenia solium;pork tapeworm),也称有钩绦虫或鏈狀帶絛蟲,体长2-3米,宽7-8毫米,共有800-900个节片,后端成熟节片长约10毫米。

license
cc-by-sa-3.0
copyright
维基百科作者和编辑

갈고리촌충 ( Korean )

provided by wikipedia 한국어 위키백과
학명 Taenia solium
Linnaeus, 1758

갈고리촌충(Pork tapeworm)은 돼지사람 등의 내장에 기생하는 촌충과의 기생충을 말한다. 갈고리가 있다는 뜻에서 유구촌충 또는 유구조충이라고도 한다.

전 세계적으로 분포하며, 특히 돼지고기를 생식하는 지역에서 감염률이 높다.

형태

보통 성충의 길이는 약 2~3m이고 폭은 약 5~6mm이며 8m 길이까지 자라기도 한다. 몸은 약 800~900개 편절로 이루어져 있으며, 머리부분에 해당하는 두절은 1~2mm정도 직경에 4개의 흡반과 앞부분 중앙에 반구형의 부리(rostellum)가 있으며 부리 주위에 약 22~32개 정도의 작은 갈고리가 두 줄로 배열되어 있다. 체절은 보통 폭의 길이보다 넓지만 두절에서 멀어질수록 그 길이가 길어진다. 수태편절은 다른 기관들은 퇴화되고 자궁만 특징적으로 발달되어 있으며, 이 편절에는 한 편절당 약 3~5만개의 충란으로 가득 차 있다. 충란으로 채워진 자궁은 중앙부와 양쪽으로 약 7~13개의 자궁측지로 이루어져 있는데, 이 자궁측지 갯수는 다른 종의 조충과 크게 다른 점이므로 종 감별에 이용된다.

충란은 원형 모양이며 얇은 난각으로 싸여 있는데 이 난각은 편절에서 유리될 때 대부분 파열되어 없어진다. 충란 모양은 다른 조충들과 유사하기 때문에 충란 모양으로 조충의 종 감별이 불가능하다.

발육

알은 미발육 상태로 나오며, 알 속에서 난할이 진행되어 내외 2세포층으로 되는데, 내층은 6할유충이, 외층은 유충을 싼 배막이 된다. 그 후 이들이 물 속에 나오게 되면 제1중간숙주인 노우물벼룩 등에게 잡아먹히는데, 이 시대를 코라시듐유생이라고 한다. 한편, 노우물벼륙의 소화관에 들어가면 배막이 소화되고 장기 내에서 길다란 몸의 전의미충으로 된다. 그 후 끝은 갈라져 꼬리가 되며, 부착의 역할을 하는 여섯 개의 갈고리가 형성된다. 전의미충은 다시 제1중간숙주와 함께 제2중간숙주에게 잡아먹혀 꼬리 부분이 없어지며, 체강·간·근육에 도달하여 의미충이 된다. 이것이 마지막 숙주의 창자벽에 부착하여 편절을 만들면서 성충으로 발달한다.

생활사

갈고리촌충의 종숙주는 사람이 유일하다. 성충에 감염된 사람의 대변에 함께 배출된 편절 또는 편절에서 유리된 충란을 중간숙주인 돼지가 섭취하면 유리된 육구자충이 장벽을 뚫고 들어가 혈류 또는 림프관을 통해 근육으로 이동한다. 60~70일 후에 고유의 낭미충(또는 낭충), 즉 유구낭미충이 되며, 이 유구낭미충을 숙주인 사람이 섭취하면 두절 이외 부분은 소화되고 두절이 장벽에 부착하여 약 2~3개월 만에 성충으로 성장한다.

만약 사람이 갈고리촌충의 알이나 편절을 삼킬 경우에는 다른 중간숙주처럼 육구자충이 장내에서 세정맥을 통해 간과 폐로 이동하는데, 대부분은 다시 폐정맥 또는 순환계 혈관을 따라 전신으로 이동한다. 하지만 이렇게 이동한 육구자충은 인체 내에서는 성충으로 성장할 수 없어 낭미충 형태로 남게 되는데, 이렇게 사람이 감염된 형태를 유구낭미충증(Cysticercosis)이라고 한다.

감염 및 증상

사람의 경우 주로 덜 익힌 돼지고기를 섭취하여 감염된다. 갈고리촌충의 성충은 인간의 내장 벽에 붙어 살며 기생할 때에는 크게 위해하지 않으나, 유충이 내장 벽을 뚫고 나가 다른 부위로 전이되어 유구낭미충증이 발생하면 심각한 상태를 유발할 수 있다. 시력을 잃거나 심각한 신경장애를 일으킬 우려가 있으며, 특히 심장, 등으로 전이된 경우에는 목숨까지 위험하다. 뇌로 이동한 경우는 뇌유구낭미충증(Cerebral cysticercosis)이라고 하며 때때로 뇌척수액의 흐름을 막아 격렬한 두통을 일으키며(Brun's sign), 가끔은 도관 폐쇄의 원인이 되어 급사하는 경우도 있다.

치료 및 예방

보통 프라지콴텔을 사용하여 치료하며 성충과 유충 모두에 효과가 있다. Albendazole도 효과가 있다고 알려졌다.

갈고리촌충은 가열시 중심 온도가 77℃ 이상이 되면 사멸한다.[1]

사진

  •  src=

    갈고리촌충(유구조충) 두절 (400배)

  •  src=

    조충 충란

함께 보기

각주

  1. “”. 연합뉴스 생활/문화. 2007년 7월 29일.
license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia 작가 및 편집자

갈고리촌충: Brief Summary ( Korean )

provided by wikipedia 한국어 위키백과

갈고리촌충(Pork tapeworm)은 돼지사람 등의 내장에 기생하는 촌충과의 기생충을 말한다. 갈고리가 있다는 뜻에서 유구촌충 또는 유구조충이라고도 한다.

전 세계적으로 분포하며, 특히 돼지고기를 생식하는 지역에서 감염률이 높다.

license
cc-by-sa-3.0
copyright
Wikipedia 작가 및 편집자